Sú ľudia, ktorí sa dotknú Vášho srdca…zasiahnu ho slovom, svojim životom, neobyčajnou charizmou…takým človekom bol a v našich srdciach aj navždy ostane
„náš Jožko“ – páter Hilár Jozef Štefurik…
Písal sa rok 1956 a do rodiny Jána Štefurika sa narodilo štvrté z ôsmich detí – syn Jozef. Toto Božie dieťa sa narodilo 9. marca 1956 presne do roka a do dňa od návratu svojej mamky Márie z väzenia, ktorá bola odsúdená na 20 mesiacov (neskôr jej trest znížili na 12 mesiacov), keď spolu s ďalšími zborovskými ženami bránila nového kňaza, ktorý prichádzal do Zborova a ktorého agenti štátnej bezpečnosti odviezli preč. Už počas tehotenstva často myslela na to, že pre kňaza trpela, a preto, keď sa jej narodí chlapec, bola by rada, keby sa stal kňazom. A tak sa stalo. Narodil sa chlapček – Jozef, ktorého pri krste, 2. apríla 1956, zobrala a pred oltárom ho obetovala Pánu Bohu. Ako Jožko hovoril – kňazskú cestu mu vymodlila jeho mama. Už od malička, od svojich siedmych rokov cítil povolanie, cítil Božie volanie vo svojom vnútri. Jeho cesta za kňazstvom však nebola taká jednoduchá, ako by sa možno mohlo zdať…
Počas povinnej školskej dochádzky na Jožka obzvlášť zapôsobili dvaja miestni kňazi, Kamil Jankech a Jozef Tandara, neskôr dominikán páter Hyacint. Po skončení základnej školy sa rozhodol pre štúdium na Gymnáziu v Bardejove, aj kvôli tomu, aby po skončení mohol ísť do seminára, aby sa mohol stať kňazom. No Pán Boh to zariadil inak. Ešte pred gymnaziálnym štúdiom spolu s miestnym kňazom navštívili kostol v Petrovanoch, kde pôsobili dominikáni. Niečo už o reholi vedel, a tak sa tešil, že uvidí, ako to vlastne je. Počas štúdia na gymnáziu v roku 1972 vstúpil do laického bratstva – k terciárom a 13. januára 1973 Jozef Štefurik vstupoval do tretieho rádu, kde dostal meno Hilár. V roku 1975 bol Jožko v maturitnom ročníku a rozhodoval sa či ísť na teologickú fakultu do Bratislavy, alebo nie. Aj na podnet pátra Gregora nakoniec prihlášku nepodal a všetko vložil do Božích rúk… Po maturite na gymnáziu v Bardejove odišiel na Knihovnícku nadstavbu v Košiciach. Túžba byť kňazom ho viedla do rehole. 15. februára 1976 u pátra Gregora tajne vstúpil no noviciátu. V ten deň jeho veľký vzor páter Hyacint Tandara zložil doživotné sľuby a Jozef Štefurik prijal rehoľnú obliečku. O svojom vstupe do rehole nemohol nikomu povedať.
Po slede rôznych udalostí, kedy sa Štátnej bezpečnosti dostal do rúk zoznam františkánskych rehoľníkov na Slovensku, nasledovali súbežne razie v Košiciach a Bratislave na adresách, ktoré boli v zozname. Uväznili niekoľkých rehoľníkov a kňazov za slúženie tajných svätých omší. A tak prišla požiadavka vysvätiť niekoľkých dominikánov za kňazov.
Jedným z prvých kandidátov bol páter Hilár. Diakonské i kňazské svätenie prijal 21. októbra 1983 z rúk otca biskupa Jána Chryzostoma Korca v jeho bratislavskom byte. Všetko sa odohrávalo v úplnej tajnosti….Biskup bol oblečený v hnedom obleku s kravatou a ešte tesne pred vysviackou povedal, že neverí ani stenám. Zapol rádio a pustil vodu, lebo predpokladal, že má nasadené odpočúvacie zariadenie. A tak sa Jožko spolu s ďalším rehoľným bratom za prítomnosti hudby z rádia a tečúcej vody stal kňazom. Šesť rokov boli v tajnosti…o jeho kňazstve nevedel nikto ani mamka, ani otec, ani súrodenci… Šesť rokov mal mlčať. Počas týchto šiestich rokov pracoval v košickej mestskej knižnici, kde sa úspešne „maskoval“. Až prišiel rok 1989…tri týždne pred revolúciou si Jožko povedal: “Ak si niekto zaslúži vedieť, že som kňazom, tak to je jedna osoba na svete – moja mama.“ Keď jej Jožko oznámil, že bol tajne vysvätený za kňaza, ona odpovedala: „Tridsaťtri rokov som po tom túžila.“ O tri týždne nato prišla nežná revolúcia a všetko pomaly vyšlo navonok… 25. februára 1990 za účasti veľkého množstva veriacich mal v rodnej obci v Zborove primičnú svätú omšu… a tak sa pomaly začal jeho už „verejný rehoľný a kňazský život“. Počas svojej kňazskej služby pôsobil od júla 1990 v Košiciach. Od roku 1996 pôsobil v Dunajskej Lužnej a od roku 2003 vo Zvolene (Zvolen-Západ), hlavne ako správca farnosti. Od roku 2010 účinkoval v Košiciach, hlavne ako rektor dominikánskeho kostola, duchovný charity pre bezdomovcov a asistent niekoľkých bratstiev laikov sv. Dominika, od roku 2017 opäť v Dunajskej Lužnej…až do 30. júna 2023, keď si ho náš Pán povolal k sebe.
Nedá sa v skratke opísať celý jeho život, čo všetko dokázal, akým bol, čo pre nás všetkých znamenal…Iné by napísali jeho spolubratia, iné jeho veriaci, iné my jeho rodina a najbližší… No určite by sme spoločne napísali, že to bol človek s veľkým, milujúcim srdcom, vždy s usmiatou tvárou…jednoduchý, citlivý a skromný zároveň, no vždy plný radosti….Veď aj jeho rehoľné meno HILÁR – znamená radostný, veselý. A takým náš Jožko naozaj bol. Ľudia boli radi v jeho blízkosti, radi ho počúvali, lebo svojím rozprávaním vedel vzbudiť záujem, duchovne povzbudiť a častokrát aj rozosmiať. Ovládal množstvo dátumov, mal dar tzv. historickej pamäte, pomocou ktorej vedel po zadaní dátumu povedať, aký deň to bol. Jeho viera bola hlboká a živá, nielen pri oltári, ale aj ďaleko od neho…napríklad aj na futbalovom ihrisku či na koncerte jeho obľúbenej kapely Deep Purple J.
V jednom z článkov z posledných dní, ktoré vyšli po jeho úmrtí bol titulok: Miloval Boha, futbal, dlhé vlasy a Deep Purple…a ja doplním…a všetkých ľudí bez rozdielu. Miloval život, ľudí a ľudia milovali jeho či v Dunajskej Lužnej, či v Košiciach, či vo Zvolene, či tu v rodnom Zborove a iných kútoch Slovenska. Všade zanechal kúsok seba, kúsok tej Lásky ku ktorej nás toľko vyzýval…Učil nás byť kresťanmi nie len v kostole, ale aj za jeho múrmi, že milovať blížneho znamená chcieť stále robiť dobro druhému a že odpúšťať máme hneď – všetko a všetkým. Veľmi miloval svoju rodinu a vždy sa tešil na chvíle, ktoré mohol s nami tráviť a my s ním. No rovnako sa tešil na všetkých rodákov a z osobnej skúsenosti viem, že aj oni sa tešili na neho. Bol pre nás všetkých veľkým darom…
Aj preto sa ťažko prijímala správa o jeho úmrtí a akosi sa stále nechce veriť…slzy sa tlačia do očí, chceli by ste už prestať, ale akosi to nejde…no pri srdci vás zrazu hreje množstvo krásnych spomienok, v ušiach vám znie jeho zvonivý a nenapodobiteľný smiech, pred očami máte jeho dlhé sivé vlasy a usmiatu, tvár… a akosi vás postupne zaplaví pokoj…
ĎAKUJEME Jožko za teba! Za všetko, čo si tu pre nás zanechal…nemá to hmotnú podobu, ale tú duchovnú…a to je viac ako čokoľvek iné…tvoj odkaz o LÁSKE a ODPÚŠŤANÍ chceme niesť ďalej….
Odpočívaj v pokoji… drahý náš JOŽKO !
(Za celú rodinu Denisa)